Obec Prenčov sa nachádza približne 15 km južne od historického mesta Banská Štiavnica. Obec leží v Prenčovskej kotline, južne od vrchu Sitno (1 009 m n. m.), najvyššieho vrchu Štiavnických vrchov. Na dolnom konci Prenčova je neveľký kus poľa, tzv. Konopiská. Pred niekoľkými desiatkami rokov sa na tomto kopci pestovali konope.

Na Svätú Žofiu, 15. mája, sa veľká časť žien z dediny vybrala siať konope. Dva páry koní pôdu orali a ženy siali do vyoraných brázd konopné semená. Jednotlivé políčka boli vyznačené kolíkmi. Semená vysiali a svoje dieliky obhrnuli motykami. Dni ubiehali a konope rástli. Koncom leta sa konope trhali. Nie však všetky, ale najprv sa trhali rastliny samčie, tzv. „poskomné“, ktoré sú menšie, tenšie, svetlejšie zelené. Samičie sa ešte nechali, aby semená vyzreli. Pri trhaní sa robili z nich hrste – viazaničky, ktoré sa previazali 2-3 konopami, aby sa hrste nerozpadli. Rastlinky, ktoré nevyrástli v tieni mohutných, niekedy až dvojmetrových rastlín, nazývali sa „bršleny“.

Keď rastliny povädli, máčali sa v „močidlách“. Boli to kruhové jamy, priemeru asi dva metre, plné vody. Do nich sa poukladali hrste konopí, zaťažili kameňmi a nechali tam 10-12 dní. „Močila konope, močila, žabka jej do čižmy skočila…“ – spomínam si, že na jar boli močidlá plné starých žiab. Neskoršie sa hemžili žubrienkami, z ktorých do konca leta – keď sa močili konope – vyrástli mladé bystré žabky. Žeby výťažok z konopí pôsobil na ne povzdudzujúco?

Po vybraní z močíl sa konope prepláchli v potoku, aby sa z nich zmylo bahno. Konope sa dôkladne vysušili a mohli sa trepať. Na tento úkon sa používali „trlice“. Najprv sa vytrepali na trlici s obyčajným trlom, čím sa na nich polámala a popadala vrchná časť –pazderie. Potom sa vyhládzali na trlici s dvojitým trlom. Tým sa pazderie úplne odstránilo a ostali čisté konopné vlákna. Tie sa následne vyčesali na česáku, čím sa vlákna vytriedili na jemné, veľmi kvalitné a na druhotriedne – drsnejšie. Z takto pripravených vlákien si ženy urobili kúdele. Kúdeľa sa pripevnila stuhou na praslicu. Bola to dlhá drevená palica, naspodku upevnená v doske na sedenie. Žena si na sedaciu dosku sadla, do pravej ruky chytila vreteno a začala priasť. Ľavou rukou vyťahovala vlákna z kúdele, začiatočné upevnila na vreteno a točiac ním palcom a ukazovákom, vyťahovala vlákna z kúdele, aby nite boli rovnomerne hrubé.

Občas vytiahla hrubšie vlákno, alebo bol v ňom kúsok pazderia. Vtedy si musela pomôcť perami a zubami.

„Praďmeže len, praďme
jedna popri druhej,
spriadajme myšlienky
do tej nitky dlhej…“

Veru áno nitky boli dlhé, z jedného kusa za plné vreteno. Šikovná gazdiná upriadla za jeden večer 2-3 vretená. Bývalo zvykom, že sa mladé slečny schádzali u niektorej priateľky a tam priadli vo svojich domácnostiach. Niektoré ženy používali na pradenie kolovrátok. Konopné nite z vretien sa ručne navíjali na kozu (kozu tvorili dve dlhé laty, upevnené do kríža a podstavci, ukončené kolíkmi). Koza sa ručne krútila a na kolíky sa navíjali upradené nite, až vzniklo hrubé pradeno. Takto postupne sa zmotali všetky nite. Pradená sa na jar „vyzvárali“ (viď Pranie bielizne). Po usušení sa upevnili na motovidlá a z motovidiel sa natiahli na krosná, na cievky. Väčšia časť pradien sa upevnila na krosná a mohlo sa tkať.

„Slúžila som u tkáča,
nie tomu tak dávno,
tam som sa ja naučila,
jako sa tká plátno.

Jedna nôžka sa vystrie
a druhá sa skrčí,
nitelnice sa roztiahnu
a člnok sa strčí…“

Krosná – tkáčsky stav – boli vykresané z tvrdého bukového dreva. Nevlastnila ich každá domácnosť, bol to dosť drahý výrobný predmet. Ich vonkajšia časť bola zdobená vyrezávaním. Šikovné ženy vedeli tkať skutočne pekné vzory. Na cievky sa navili farebné nite (pamok) a preberali sa farebné prietky, väčšinou kvetinové motívy. Doma máme starý obrus s čiernymi prietkami, ktorý sa dával na stôl, keď v dome niekto zomrel. Natkané plátno sa na jar porozkladalo po mladej trávičke v záhrade a polievalo sa polievacou krhlou. Bielilo sa. Slniečko ho vybielilo na pekné biele plátno, z ktorého sa šilo spodné oblečenie ženské a mužské.

Ženy nosili rubáč (dnešná kombinétka), stánku – obyčajne farebnú (obdoba dnešného topu) a kinteš – kinkeš (spodná sukňa). Pre mužov sa šili z domáceho plátna košele s dlhými rukávmi a dlhé, niekedy široké gate, ktoré sa kedysi nosili aj ako vrchné oblečenie. Ďalej sa z plátna šili stolové obrusy a obrúsky, posteľné plachty a z hrubšieho plátna (druhotriedne vlákna) vrecia a hrubé posteľné plachty.

Cez druhú svetovú vojnu a po nej sa tkali aj domáce pokrovce z handričiek. Staršie, obdraté kusy ošatenia sa postrihali na tenké pásy, tie sa pozašívali, namotali sa na klbká, navili sa na cievky a tkali sa z nich pevné pestré pokrovce. Neskôr štiavnická Pleta predávala po pár halierov zvyšky látok, z ktorých šikovné tkáčky vedeli vykúzliť naozaj pekné vzory na pokrovcoch.

S konopami bola robota vlastne po celý rok. Od zasiatia semena, trhanie, máčanie, trepanie a zimné tkanie…

Janka Pižurná, Spriadanie myšlienok, (úryvok z pripravovaného rukopisu)

Zdroj: https://anton.blog.pravda.sk/2017/08/25/spriadanie-myslienok-5/ a https://anton.blog.pravda.sk/2016/12/28/konopa-konopa/